Padne dobrý nápad. Niekto zlúči veľa dobrých nápadov do dobrého vynálezu. Čo treba spraviť, aby sa stal vynález naozaj prínosný pre ľudí? Pre spoločnosť? Zamyslime sa. Hádam treba zabezpečiť, aby sa dobrý vynález (napríklad nová technológia šetrná k životnému prostrediu) dostal do povedomia čo najviac ľudí, stal sa čo najviac používaným. Keď sa takého dobré technológie stanú rozšírenými, podporí to ich zlučovanie v ďalších vynálezoch. Podporí to pokrok k lepšiemu. Podporí to inovácie, prínosné všetkým.
Pekným príkladom toho je Internet. Internet vznikol na otvorenom základe bez obmedzovaní pravidlami „zhora“. Bez obmedzovaní použitia dobrých vynálezov v oblasti informačných technológií. Ak sa javili ako dobré, jednoducho boli nasadené. Samotný internet umožnil ich rýchle šírenie k odborníkom a verejnosti, ktorí sa starajú o siete a využívajú ich. Za posledných 50 rokov boli informačné technológie oblasťou s najväčšou mierou inovácií. Sami vidíme pokrok nielen v zlepšovaní – ale pokrok dokonca otvárajúci úplne nové oblasti. Síce máme aj lepšie chladničky, lieky, či autá ako pred 20 rokmi, od podstaty sa však nezmenili. Naopak, v oblasti informačných technológií vznikol Web. Potom vznikol Web 2.0, kde si začali ľudia vymieňať obsah oboma smermi. Nielen smerom autor -> redaktor -> čitateľ, aký bol dovtedy známy. Zrazu zdieľame všetci so všetkými. Najnovšie sa objavili sociálne siete a medzitým p2p siete: decentralizované zdieľanie dát cez torrenty, videohovory zadarmo postavené na virtuálnej sieti počítačov užívateľov… Projekty ako otvorená encyklopédia s vidinou sprístupnenia všetkých informácií ľudstva nezištne každému. Fóra, videoblogy… Iniciatívy volajúce za transparentnosť štátov a odkrývajúce zločiny našich vlád. Priestor obchádzajúci dovtedajšiu cenzúru obsahu „zvrchu“. Povstali úplne nové spôsoby zriadenia a spolupráce ukazujúce, že zdieľanie má oveľa väčšiu silu ako súťaženie. Že sieť poprepájaných uzlov je oveľa výkonnejšia a účinnejšia ako naše civilizáciou zavedené hierarchické štruktúry.
Sila nie je v uzloch samotných, ani v ľuďoch, ktorí sú každý sám na opustenom ostrove. Sila je vo vzťahoch! V spojeniach. Vzťahmi vzniká nové, vzťahy sú život. Vzťah je výmena rôznych podôb životnej sily. Vzťahy točia kolesom života, rozkvet rastie s pribúdajúcimi vzťahmi. Spojeniami medzi bytosťami, ľuďmi. Spojeniami srdca, ducha, spolupráce, pomoci, služby.
V súčastnosti nám v spoločnosti prevláda hierarchické zriadenie. V tejto štruktúre je nadväzovanie vzťahov obmedzené a vopred predpísané: Deti v škole majú nadriadeného učiteľa. Deti spolupracujú navzájom do istej malej miery. Učiteľ im káže zvrchu. Učitelia medzi sebou do istej miery spolupracujú a nad nimi je riaditeľ. Riaditelia škôl do istej miery navzájom spolupracujú a úradníci na ministerstve školstva im zvrchu kážu. Je vyvíjaný tlak, aby boli členovia na jednej úrovni (žiaci, učitelia) podobní, normalizovaní – pretože tak sa jednoduchšie zvrchu riadia. Žiaci sú uniformovaní, ich odlišnosti a nadania potlačované. Oceňuje sa nevytŕčanie z radu. Centrálne riadenie si vyžaduje podávanie správ a hodnotenie výsledkov od podriadených k nadriadeným . Kvalitatívne pokroky zlepšovania vlastností sa však dajú ťažko merať a hodnotiť. Dochádza tak k nezdravému sklonu všetko merať kvantitatívne podľa noriem: kreditami, počtom chýb, známkami, či množstvom naučenej informácie. Uniká ale samotná podstata a tou je pochopenie súvislostí, vedomosť, múdrosť. Vedomosť a múdrosť sa totiž merajú ťažko a ešte ťažšie sa výsledok merania odovzdá ako správa riaditeľovi či úradníkovi na ministerstve školstva.
Naproti tomu sa už niekde rozvíja iný model. Deti sa učia navzájom. Janku, nadšenú chovateľku potkaníkov, baví biológia, tak sa ju sama naučí a vysvetlí látku spolužiakom. Jurko zasa vysvetľuje slovenčinu mladším žiakom. Učiteľ neučí, on usmerňuje a umožňuje, poprípade veci ujasní, keď je v niečom zmätok. Deti sa učia to, na čom sa s učiteľmi a rodičmi zhodnú, že je prospešné. Týmto spôsobom môžu rozvíjať to, s čím súznia a lepšie odpovedať na zmeny prostredia: nemusia čakať, kým si potrebu zmeny osnov uvedomia štátni úradníci. Lebo vtedy je už zvyčajne neskoro. Aj učenie samotné ide oveľa ľahšie. Deti sa snažia pochopiť, nielen odrapotať to, čo chce po nich učiteľ. Žiaci sa navzájom podporujú, chápu zmysel toho, čo sa učia. Učia sa to, čo ich zaujíma a nemusia byť nútení. Nemusia byť hodnotení. Zmysel badajú v tom, čo si môžu naživo osahať, vyskúšať – spojiť teóriu s praxou. Výklad so životom. Naša ľudská prirodzená chuť po učení a poznaní sa rozvíja. Deti sa navyše učia spolupráci a vzťahom. Úradníci na ministerstve školstva nemusia byť vynechaní – môžu byť spojkou medzi jednotlivými školami a podporovať prínosné projekty. Na prvý pohľad sa toto zriadenie javí ako účinnejšie. Je na to aj matematický dôkaz uvedený pod článkom.
Pri hierarchickom spoločenskom zriadení, kde ľudia plnia príkazy svojich nadriadených a podávajú hlásenia, je účinnosť ich spolupráce veľmi obmedzená. Donedávna to až tak nevadilo, nakoľko samotné spojenia boli obmedzené priestorovo. V dobe, keď bolo hierarchické zriadenie vymyslené, bol najrýchlejším prostriedkom výmeny správ jazdec na koni, poprípade poštový holub. Hierarchia umožnila usporiadať tento obmedzený počet spojení medzi ľuďmi spolupracujúcimi v rámci cirkvi, či štátu. Dnes však máme informačné technológie a miera spolupráce medzi ľuďmi už nie je priestorovo obmedzená. Zrazu môžeme byť všetci so všetkými vo vzťahu a vymieňať si správy. Spoločne spolupracovať a tvoriť. Hierarchia je na príťaž. Staré hierarchické štruktúry nás brzdia, doslova nás pútajú a zamedzujú zmenám k lepšiemu.
Zamyslime sa!
Heterarchia znie ako niečo nové, neodskúšané, podozrivé. Je tomu naozaj tak?
V skutočnosti máme s týmto „novým“ zriadením už prinajmenšom niekoľkotisícročné skúsenosti. Len s rozvojom civilizácie bolo odsunuté na vedľajšiu koľaj. Chýbali prostriedky, ktoré by umožnili dostatočnú mieru vzťahov spolupráce medzi ľuďmi pri vznikajúcich väčších celkoch: štátoch, ríšach. Toto je jeden z dôvodov, prečo bola zavedená hierarchia.
Pred vznikom štátov na našich územiach boli najväčšie organizačné jednotky kmene. Hlavnou jednotkou bol rod, v rámci dediny mohlo byť niekoľko rodov. Dediny tvorili kmeň. Kmene sa spájali iba v dobe výnimočného stavu, napríklad vonkajšieho ohrozenia. Samova ríša bola vlastne len kmeňovým zväzom. Hierarchiu naši predkovia využívali len v týchto výnimočných stavoch ohrozenia, keď nebol čas ani technické prostriedky na zvažovanie za účasti všetkých. Vytvorila sa hierarchia s jedným dôveryhodným človekom na čele a ten rozhodol. Pochopiteľne, toto zriadenie má svoje nevýhody, ktoré rýchlo vyplávajú, ak sa včas nerozpustí. Vedie k zneužívaniu moci a zotročovaniu ľudí.
Bežným zriadením bola v tom čase heterarchia. Dediny boli samostatné jednotky a v rámci kmeňa sa ľudia stretávali pri slávnostiach. V dedine sa ľudia poznajú a slovné spojenie stačí na to, aby mohol podľa potreby spolupracovať každý s každým. Samozrejme, niektorí ľudia boli váženejší ako iní, mali vyššie postavenie. Nebolo však dané nijak pevne a nejestvoval systém brániaci spojeniu, ak sa ukazovalo ako výhodné pre zúčastnených. Znakom tohto usporiadania je kruh, kde všetci sme na rovnakej úrovni a vzájomne na sebe voľne závislí. Napríklad ekosystém je takýmto kruhom a príkladom heterarchie.
Ďalšou peknou vlastnosťou heterarchie je decentralizovanosť a robustnosť (statnosť). Heterarchická spoločnosť nie je riadená zvrchu (či zo stredu). Je riadená ad-hoc, to znamená „pre tento účel, či určitý prípad“. Jej štruktúra aj riadiace uzly sa menia podľa potreby. To jej dáva silu a odolnosť. Príkladom je ekosystém. Všetky živé bytosti na jednom mieste navzájom spolupracujú. Nie sú riadené z jedného miesta. Riadia, zlaďujú a udržujú sa v rovnováhe spoločne. V súčasnej dobe sme zasiahli do ekosystémov veľmi rýchlo, surovo a podstatne. Z väčšiny európskych ekosystémov sme za posledných tisíc rokov vyhubili podstatnú časť druhov. Ekosystémy však akoby zázrakom stále pracujú. Zatiaľ.
Skús si takýto zásah predstaviť v našej hierarchickej spoločnosti.
Čo by sa stalo, si vedeli predstaviť vedci pracujúci pre americkú armádu a začali pracovať na vývoji decentralizovanej počítačovej siete, ktorá by prežila aj výpadok veľkej časti svojich uzlov. Hľadali spôsob, ako zabezpečiť komunikáciu v prípade zničenia veľkých miest pri teoretickom útoku jadrovými zbraňami. Položili základy Internetu. Práve Internet je tou informačnou technológiou, ktorá nám dnes umožňuje návrat k účinnejšiemu a prirodzenejšiemu heterarchickému zriadeniu.
O ďalšej (prekvapivej) vlastnosti heterarchických zriadení som sa dozvedel len nedávno, na hodine Projektového manažmentu. Je ňou tvorba zdieľaných hodnôt. Hodnôt prospešných pre všetkých. Stromy tvoria kyslík nielen pre seba na noc, ale pre všetkých na Zemi. Ľudia na dedine pomôžu aj cudziemu. V meste, kde je hierarchia silnejšia, je to iné.
Dáva Vám zmysel, čo píšem?
Pekný príklad je s reštauráciou: Keď majú zamestnanci medzi sebou dobré vzťahy a záleží im na dobrých vzťahoch so zákazníkmi – tak dobre varia, ľudia sa dobre najedia a tvorí sa tak zdieľaná hodnota pre spoločnosť a aj súkromná peňažná hodnota pre zamestnancov. Všetci získajú. Naopak, zlá reštaurácia sa vyznačuje zlými, umelými formálnymi hierarchickými vzťahmi podriadený – nadriadený. Majiteľovi ide o zisk, tak šetrí, kde sa dá a snaží sa všetko riadiť zvrchu, aby bol kuchár čo najvýkonnejší a potraviny čo najlacnejšie. Výsledkom je nespokojný zákazník, pri ktorom sa obsluha pretvaruje. Jedlo nestojí po duchovnej, výživovej ani chuťovej stránke za veľa. Je viac škodlivé ako prospešné. Zákazník sa cíti podvedený. Ale príde iný. Reštaurácia vytvorila hodnotu, ale súkromnú – len pre svojho majiteľa.
Naša civilizácia v dôsledku zavedenej a upevňovanej hierarchie veľmi trpí. Obmedzovanie vzťahov a zavádzanie umelých formálnych vzťahov má za následok postupujúcu atomizáciu spoločnosti. Ľudia sa jeden druhému odcudzujú. Vytváranie zdieľaných hodnôt ustupuje hodnotám súkromným. Kapitalizmus to ešte viac posilňuje tým, že zaviedol mieru úspechu tvorby súkromných hodnôt – peniaze. Tvorbu zdieľaných hodnôt si nevšíma. Tvorba zdieľaných hodnôt, napríklad zveľaďovanie životného prostredia, tvorba umenia, duchovný rozvoj alebo ochrana životného prostredia, sú potláčané. Ľudia, ktorí sa snažia o duchovnú národnú obrodu alebo o záchranu prirodzených lesov na Slovensku, majú často pocit, že idú hlavou proti múru. Aj keď ide umelý systém proti nim, nevzdávajú sa, pretože cítia, že prirodzené zákony sú na ich strane. Čo dávajú sa im na duchovnej úrovni znova vracia a dáva im to silu. Toto nemožno povedať o ľuďoch začlenených do hierarchického systému. Tí síce získavajú peniaze, no duchovne sa cítia vyšťavení, slabí. Často sú chorí, telesne i duševne.
Kam spejeme?
Je možné opraviť kapitalizmus?
Toto sa spýtal aj profesor na prednáške.
Odpoveď je áno. Riešenie je posun preč od súčasného prevládajúceho predaja výrobkov za peniaze. Posun k službám a ekonomike založenej na službách, nie výrobkoch. Vzájomné služby posilujú vzťahy a vzťahy posilujú tvorbu zdieľaných hodnôt. Jednoduché.
Hlavné chyby kapitalizmu sú tri:
- Potláčanie tvorby zdieľaných hodnôt – peniaze sú schopné merať iba tvorbu súkromných hodnôt.
- Neschopnosť prenosu vedomostí – voľný trh predpokladá dostupnosť všetkých informácií. Informácie sú však cenzurované, chránené monopolmi (patentami a autorskými právami) a navyše, medzi informáciou a vedomosťou je priepastný rozdiel.
- Ľudia sú od ekonomiky závislí. Musia sa jej prispôsobovať, podraďovať svoje životy a ciele. Ocitajú sa v polohe rukojemníkov. Ekonomika by mala byť pre ľudí, nie ľudia pre ňu. Mala by byť niečím navyše, čo je dobré mať – naše prežitie a osud od nej ale nesmie závisieť.
Kapitalizmus fungoval v dobe, keď bol vytvorený. Pred 300 rokmi nebola spoločnosť tak zložitá ako dnes. Ani výrobky a služby neboli tak zložité. Keď chcel vtedy zákazník truhlicu, vedel presne, čo chce, vedel koľko práce a prostriedkov treba na zhotovenie. Vedel ohodnotiť akosť hotového výrobku alebo služby a patričnú cenu v peniazoch. Dnes je však stav iný. Zákazník chce napríklad webové stránky a má iba veľmi hmlisté predstavy, čo to vlastne chce a čo to má robiť. O tom, koľko práce za tým je a čo musí poskytovateľ urobiť, nevie väčšinou vôbec nič. Cena v peniazoch ako miera výrobku alebo služby tak vlastne prestáva mať výpovednú hodnotu. O to viac, ak sám zákazník nie je schopný ohodnotiť akosť a správnosť dodaného riešenia. Dnes akoby všetko mala riešiť cena a vlastne nerieši nič. Nieto divu, že máme krízu… Ľudia nevedia čo chcú a kupujú to, o čom ich presvedčí reklama. Sme zavádzaní, zavádzame a vzťahy sa rozpadajú.
Príklad: V obchode si kúpiš topánky. Jediný duchovný vzťah je medzi tebou a značkou americkej korporácie, ktorá tieto topánky vyrába niekde v Číne. Topánky ťa trocha tlačia, lebo nemáš obe nohy úplne rovnaké. Nie sú ani moc zdravé, ale nato si si už zvykol. Vlastne si poctivé topánky ani nemal nikdy obuté, nemáš s čím porovnávať. Po pár rokoch sa ti rozpadnú, možno ešte skôr, ako uplynie záruka. Kúpiš si nové. Alebo vyhľadáš obuvníka a u neho si dohodneš topánky ako službu. Na tvorbe služby sa vždy podieľajú obe strany. Topánky budú síce drahšie – budú však na mieru, na tvoju nohu – a podľa tvojich predstáv. Utvorí sa priamy ľudský duchovný vzťah medzi tebou a výrobcom. Obuvník má záujem, aby bol vzťah dobrý, aby si bol nielen spokojný, ale aby si mal aj skutočne dobré topánky. A ty poznáš rozdiel. Budeš chodiť zdravšie. Vzťah vznikol a môže sa posúvať ďalej.
Akoby problém prenosu vedomostí nebol dostatočne vážny – veľa korporácií, bánk a štátnych úradov ho ešte zhoršuje svojimi dezinformačnými kampaňami. Známy je tým napríklad Microsoft alebo Monsanto. Pozorujem to aj u niektorých slovenských úradov.
Spomenuté ťažkosti pri prenose vedomostí sa dajú riešiť zavedením otvoreného prístupu k informáciám, technológiám, transparentnosťou a skrátením doby trvania monopolov. Týmto spôsobom sa podporí celkový prínos z vynálezu. Prenos vedomostí môže prekvapivo zabezpečiť aj výrobok samotný. V hotovom výrobku je zhustených veľa informácií. Niektoré internetové spoločnosti už nato prišli a poskytujú zadarmo základný „výrobok“, aby si možní zákazníci mohli uvedomiť prínos služieb, ktoré spoločnosť dokáže poskytovať.
Služby nie sú nič nové. Už v ranom stredoveku sa u nás ľudia zdravili „servus“ – „k tvojim službám“. Vzťahy sú často spriaznené so vzájomnou pomocou – službou. Aj hospodárstvo je vždy založené na výmene služieb. Peniaze prekvapivo nie sú nutnosťou. U nás sme dlho mali bezpeňažnú ekonomiku a vrámci rodín nám to poväčšinou doteraz ostalo. V rámci dediny dakedy prevládalo hospodárstvo založené na dare. Kto mal, ten dával, pomáhal – kto pomáhal, toho uznanie rástlo, ľudia si ho vážili. Ľudia v duchu merali, kto im ako poslúžil, aby sa mu mohli zasa na oplátku odvďačiť. Takto si všetci pomáhali, kde sa dalo a tvorba spoločných zdieľaných hodnôt rástla.
Dnes, ako by sme zabudli, že hospodárstvo (ekonomika) nie je o peniazoch. Všetko meriame len peniazmi a z obrázka nám chýba podstatná časť. Sme slepí voči tomu, ako sme zanedbali tvorbu spoločných hodnôt, zveľaďovanie a starostlivosť o okolie, blížnych, životné prostredie. Čo sa nedá merať peniazmi, to nevidíme. Možno my, bežní ľudia, aj áno – ale nevidia to vyštudovaní ekonómovia, ktorí sa snažia riadiť štát. Je na čase, aby sme opustili hierarchickú štruktúru, kde nás oni zvrchu riadia. Je na čase, ukázať im, že sú slepí. A tvoriť spoločné vzťahy pekne odspodu, spolupracovať pri tvorbe nielen súkromných hodnôt, ale hlavne spoločných, zdieľaných.
Už to robíme.
Dorozumievame sa prostredníctvom Internetu.
Zdieľame myšlienky, filmy a knihy.
Zdieľame technológie a pracovné postupy.
Vznikajú miestne kruhy pomoci, výmeny, miestne potravinové banky.
Začíname používať namiesto bankových peňazí radšej internetovú menu Bitcoin či vlastné zmenky.
Učíme sa sami a navzájom, sami sa snažíme liečiť, či duchovne rozvíjať.
Staviame domy svojpomocne a z prírodných materiálov také, aby nás bývanie v nich nestálo peniaze.
Staráme sa o záhradky a zvieratá, časť jedla si zabezpečujeme sami.
Nenechávame si kradnúť čas a životnú silu vydržiavaním peňažnej ekonomiky. Napĺňame svoj život. Cítime radosť.
Naše úrady a štát nám ale bránia. Sú slepí a nerozumejú. Vnímajú tento smer ako ohrozenie. Nevedia merať, čo robíme. Nemajú na to tabuľky, ani kategórie.
Aké prípady takéhoto bránenia Vám prichádzajú na myseľ?
Dnes máme dostatok technológií, ktoré sú schopné zastaviť znečisťovanie životného prostredia. Máme vedomosti, ako ľudí liečiť, aby naozaj vyzdraveli. Máme spôsoby, ako sa učiť navzájom a od najlepších učiteľov na svete. Svet by mohol byť neporovnateľne krajší. Máme spôsoby a prostriedky ako prežiť a vytvárať podmienky pre šťastnú budúcnosť našich detí na modrej Zemi.
Čo nám bráni?
Staré štruktúry. Pozor! Tieto štruktúry nie sú niečo zlé, niečo mimo nás. Tieto štruktúry sú predovšetkým v našich mysliach. Sú to naše mysle, čo musíme otvoriť. Otvoriť vzťahom. Otvorenosti. Radosti. Spolupráci. Spoločnej tvorbe a zdieľaniu.
Keď sa pozrie na mesto havran, veľmi sa diví. Prečo sú tí ľudia takí hlúpi? On nevidí štát, nevidí úrady a zákony. On vidí len krajinu, ktorú si ľudia sústavne ničia svojou zabednenosťou a lipnutím na umelých nefunkčných štruktúrach.
Štruktúry majú však len takú silu, akú im v našej mysli priradíme. Skúste sa od nich očistiť jednoduchým obradom. Vykúp sa v potoku v studenej vode. Kľudne teraz v zime, čím väčší otras, tým lepšie. Stras, zmy zo seba zákony, nariadenia, štruktúry, viery, dohody, čo ťa viažu a obmedzujú. Ak máš pocit, že voda nezmyla všetko, tak si predstavuj tie veci ako pavučiny, ktoré vypudzuješ von z tela a páliš ich. Alebo si ich predstav ako príšerky, ktoré sekáš mečom – podľa ľubovôle. Skoncuj s nimi a staneš sa slobodným. S každou zabitou príšerkou, či spálenou pavučinou sa ti navráti životná sila predtým viazaná. Odstrihni si z vlasov a začni nový život.
„Venuj pozornosť prítomnosti, ktorú tvoríš, pretože môže vyzerať ako budúcnosť, o ktorej snívaš.“
*
*
*
Pár odkazov:
http://www.scoop.it/t/spravodaj-siete-komunitnej-sebestacnosti
Zdroj časti myšlienok:
Service Systems and Shared Value Creating
Zdenko Stanicek, CPD (IPMA Level A) Mycroft Mind, a.s. & Faculty of Informatics, Masaryk University
Počet spojení v grafe – hierarchia a heterarchia
Keď si predstavíte ľudí v hierarchickom zriadení ako uzly v grafe, graf má menej ako 3*n spojení, kde n je počet ľudí. Druhé zriadenie, heterarchické, má počet spojení n*(n – 1). Rozdiel je celkom priepastný, nižšie je to znázornené na grafe rastúceho počtu spojení.
Publikované so súhlasom autora. Zdroj: Krkavec
